Recenzia: Biela pani (Roman Kulich)

Recenziu napísala Dagmar Lauková Petrášová.

Napínavý príbeh bol napísaný na základe skutočných udalostí, ktoré sa stali v roku 2012 na Kysuciach. V jeden februárový mrazivý deň sa šestnásťročná Miška Slivecká napriek kalamite vybrala zo školy z dedinky Korňa cez kopce domov. Neskôr už kvôli silnému sneženiu a napadnutým vrstvám snehu nedokázala pokračovať, zavolala na tiesňovú linku a dovolala sa operátorke do Žiliny. Tá zavolala záchranárov, ktorí začali pátraciu akciu v takmer dvojmetrových nánosoch snehu, v mraze a silnom vetre.

foto_biela_pani

Spisovateľ Roman Kulich žije v Žiline a prostredie knihy dôverne pozná. O udalostiach si zistil podstatné informácie od skutočnej operačnej dôstojníčky Slavomíry Korduliakovej a v mysterióznom príbehu ich pútavo a fantazijne doplnil o nadprirodzené javy. Viacerým postavám sa zjavuje jednooká straka ako symbol nešťastia a tajomná biela pani. Alebo sú dve?

„Korňa a okolie boli už odpradávna zahalené svojskou atmosférou a nejedným temným tajomstvom. Dve sestry, záhadne stratené v minulosti, ktorých zblúdilé duše sa potulujú odeté v bielom po okolí? Jedna zlá a jedna dobrá?… Čo sa vlastne v tejto záhadnej doline a priľahlom okolí ukrýva? To možno nezistí nikto a nikdy… A tak to má aj byť.“

Príbeh svojou mystikou nadväzuje na tradíciu lyrizovanej prózy (Dobroslav Chrobák – Drak sa vracia, František Švantner – Nevesta hôľ), ktorá sa takisto zameriavala na tajomstvo, nadprirodzeno a rozprávkové motívy uprostred slovenskej prírody.

„Stála od nej asi na tridsať metrov. Ponorená v oblakoch, a čo videla, tak len bosá, po členky v čerstvo nasypanom snehu.
Akoby levitovala.
Oči mala akési svetielkujúce a zvláštne. Ako mačka, keď ju v noci ožiari reflektor prichádzajúceho auta.
No nepôsobila hrozivo. To nie. Ale ani nijako vábne.“

Kniha je postavená na dialógoch. Či už ide o telefonáty Mišky s operátorkou, so starostom, s mamou. Práve rozhovory určovali tempo deja a vďaka nim sme mohli preniknúť aj k myšlienkovému svetu postáv, spoznať ich charaktery a postavy tak získali svoju hĺbku. Napísať prirodzené dialógy nie je ľahké a myslím, že sa to autorovi celkom podarilo. Oceňujem, akým spôsobom je napísaný vnútorný dialóg, ktorý vedie dievča sama so sebou.

„Tak jednoducho neplač!
Ozvala sa opäť príkrym hlasom Duchaprítomnosť.
„Neplač. Tebe sa to povie!“ zamrmlala si popod nos Miška a až o niekoľko sekúnd si zhrozene uvedomila, že sa nahlas rozpráva s idiotským vnútorným hlasom.“

Knižke v podstate nemám čo vytknúť. Roman Kulich píše dobre a dokázal vystavať dej, ktorý bol od začiatku do konca plný napätia a tajomnosti. Škoda, že v ďalších prózach sa zameriava na trilery, žáner, ktorý ide mimo môjho záujmu, inak by som možno siahla aj po ďalšej jeho knihe.

Oceňujem aj grafické spracovanie obálky, predná aj zadná strana sú pekne a vhodne zvolené, v súlade s obsahom knihy.

Autor: Roman Kulich
Počet strán: 282
Vydavateľ: Nakladatelství Brána
Rok vydania: 2017, prvé vydanie
Jazyk: slovenský

Ďakujeme autorovi za poskytnutie knihy na recenziu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s