Ďalší rozhovor bude s autorkou a knižnou blogerkou Simonou Roškovou. 🙂 Tak sa príjemne usaďte a čítajte. 



received_1716804535063126-1Simona Rošková
sa narodila v znamení Raka. Vyštudovala Filozofickú fakultu v Prešove, odbor psychológia. S manželom a deťmi Saškou a Sebastiánom žije v Košiciach. Z vášnivej knihomoľky sa stala uznávaná recenzentka a blogerka, ktorá svoju lásku ku knihám pretavila do svojho debutového románu Nechcem počuť tvoj plač. Román je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Poukazuje v ňom na psychické prežívanie a zložité zmeny v správaní žien trpiacich popôrodnou depresiou. Analyzuje komplikovaný priebeh psychického ochorenia od stanovenia diagnózy po vyzdravenie.

Simona Rošková miluje daždivé dni, lebo vtedy dokáže s knihou presedieť celý deň, pokiaľ sa neozvú hladné žalúdky jej rodiny.:) Miluje literatúru, vôňu kávy, slnko, more a pohodu. Neznáša závisť, predtuchy, diéty a oranžovú farbu.

Ako a kedy ste sa dostali k písaniu?

Písala som už niekoľko rokov, ale vždy iba pre seba. Nikdy som nemala ambície stať sa spisovateľom. Jednoducho som si neverila a neverím si ani teraz.:) Jedného dňa mi napadla myšlienka, ktorá vo mne postupne rástla, a tak som pomaly skladala príbeh, ktorý sa nakoniec stal skutočnosťou.

Čo vás tak nejako prinútilo založiť recenzentský blog?

Ku knihám som inklinovala od detstva a táto závislosť mi ostala dodnes. Neviem si predstaviť, že by som žila bez kníh. Nie je nič lepšie, ako si vziať do ruky knihu a ponoriť sa do príbehu. Som vášnivý knihomoľ. Ročne prečítam stovku kníh. Zo začiatku som písala krátke postrehy z kníh, ktoré som prečítala len tak na sociálnu sieť. Ľudia ma v tom podporovali a hlavne mnoho slovenských autorov ma nabádalo, aby som si založila blog, kde budem môcť uverejňovať svoje recenzie. Začínala som uverejňovať recenzie na portáli Čítaj to. Asi dva roky som potom publikovala na Blog. Sme.sk. Keďže tam som sa nemohla viac realizovať, chcela som čitateľom prinášať viac ako len recenzie, tak mi v hlave začal vŕtať nápad s vlastným blogom. No kým som sa odhodlala, tak som prijala ponuku na spoluprácu s ďalším knižným portálom Plutonium.sk. Asi po roku som nakoniec nápad s vlastným blogom zrealizovala. Dodnes mi táto záľuba ostala a spolupracujem s viacerými vydavateľstvami ako aj samotnými autormi. Teším sa, že blog je stále populárny, pretože dnes už mnoho ľudí blogy nečíta.

Debutovali ste románom Nechcem počuť tvoj plač. Môžete ho čitateľom predstaviť?

Román je inšpirovaný skutočnými udalosťami, ktoré sa udiali ľuďom v mojom blízkom okolí. Rozoberám v ňom tému popôrodnej depresie, ktorá je u nás ešte stále tabu. Prinášam podnetný pohľad na to, ako môže závažné psychické ochorenie v živote ženy po pôrode ohroziť matku, jej dieťa a rovnako kvalitu života celej rodiny. Príbeh hlavnej postavy poukazuje, aké môže byť psychické prežívanie zložité. Zachytávam proces popôrodnej depresie od prepuknutia ochorenia až po jej formovanie a vyliečenie. Príbeh má aj druhú dejovú líniu, ktorá čitateľom ukáže následky patologického hráčstva.

Aké sú vaše spisovateľské plány do budúcnosti, prípadne blogové plány?

Pokiaľ budem čítať, budem aj recenzovať.:) Momentálne už mám rozpísaný nový román, ale nebudem predbiehať. Všetko je zatiaľ vo hviezdach a uvidím, čo mi prinesie budúcnosť.

Prečo si myslíte, že je dôležité recenzovať knihy?

Myslím si, že recenzia je dosť nápomocná knihe. Je to určitý druh reklamy a záleží len na čitateľovi, či si na základe recenzie knihu kúpi alebo nie. Z osobných skúseností viem, že mnoho čitateľov si najprv o danej knihe zistí všetko dostupné a až potom si knihu kúpi. Samozrejme, sú aj čitatelia, ktorí majú svojich obľúbených autorov, takí neprihliadajú na recenzie. Poznajú tvorbu autora a idú do kníhkupectva s jasným cieľom. Vždy však záleží od čitateľa. Nie každý číta všetko a každý preferuje iný žáner. Nie každý sa aj stotožňuje s recenziou a preto si mnoho čitateľov utvorí radšej svoj názor. Ja recenzujem preto, že ma to baví a vždy ma poteší spätná väzba či už od autora alebo čitateľa.

Aké to pre vás bolo, držať prvýkrát v rukách svoju knihu?

Tak na tento pocit si pamätám presne a mám ho uložený v priečinku v mojej hlave. Nie je tajomstvom, že kniha vyšla vo vydavateľstve, v ktorom som pracovala. Preto som od rána netrpezlivo čakala, kedy dorazí k nám do vydavateľstva. Keď ju vyložili, už som nedokázala v kancelárii obsedieť. Utekala som do skladu. Bola som tam sama, len ja a obrovská kopa mojich kníh. Dojatie, slzičky, šťastie, nepochopenie, že sen sa stal skutočnosťou, neopísateľný pocit, ktorý ani teraz neviem správne opísať. Roztrhla som fóliu a priložila si ju na hruď, chvela som sa šťastím. Potom som ju dlho ovoniavala a obchádzala celú kopu. V ten deň som už v práci neurobila nič. .:)

Čo si myslíte o slovenskej literatúre?

Podľa mňa si každá kniha nájde svojho čitateľa. Slovensko za posledné roky vyprodukovalo veľké množstvo autorov, ktorí naozaj vedia kvalitne písať a zaujať čitateľa. Len si myslím, že sú v mnohom nedocenení. Knižný trh je tak zavalený knihami rozličného žánru, že keď vojdete do kníhkupectva, máte obrovský problém si vybrať vhodnú knižku. Každým dňom pribúda neskutočné množstvo začínajúcich autorov, až mám niekedy pocit, že v dnešnej dobe píše každý druhý človek. V literárnom svete už hádam neexistuje žiadna téma, o ktorej by nebola napísaná nejaká kniha. Knižný trh je naozaj pestrý a čitateľ si má z čoho vyberať. A my náruživí knihomoli máme preto vždy čo čítať. .:)

Aké sú vaše najobľúbenejšie knihy či autori?

Nemám vyhranený žiadny žáner. Jediné, čo nečítam sú fantasy knihy. V poslednom čase čítam viac zahraničnú literatúru. Obľubujem trilery, kriminálky, skutočné príbehy, knihy s vojnovou tematikou, no nepohrdnem ani historickým či ženským románom. Rada si prečítam knihy od Harlana Cobena, Sebastiana Fitzeka, M.J.Arlidga, Koethi Zanovej, Khaled Hosseini, Jorna Liera Horsta, Samuela Bjorka. Tých autorov je neskutočne veľa. Teraz som sa namotala na Elenu Ferrante a Angelu Marsonsovú.

Ďakujem pekne za poskytnutie rozhovoru. 🙂